Judo ako šport vzniklo v Japonsku vyčlenením určitých techník z viacerých bojových umení, najmä Jiu Jitsu. Osobnosťou, ktorá zohrala pri vzniku judo najväčšiu úlohu, bol profesor Jigoro Kano. Jigoro Kano sa narodil 28. októbra 1860. Napriek svojmu malému vzrastu a slabej telesnej konštrukcii sa rozhodol zaoberať štúdiom bojových umení. Počas niekoľkých rokov pravidelného cvičenia formoval systém, v ktorom skombinoval bojový tréning s psychickým a fyzickým rozvojom osobnosti. Snažil sa vytvoriť komplex fyzických aktivít, ktoré by boli vhodné nielen pre výcvik ozbrojených zložiek ako vojenské umenie, ale aby ako umenie boja malo pozitívum aj pre širokú verejnosť.
Niektoré pramene považujú za vznik judo rok 1882, ide však len o orientačný dátum, pretože počas nasledovných desaťročí stále dochádzalo k procesu objavovania, osvojovania, vznikania, rozvoja, zanikania a opätovného vznikania jednotlivých techník. K ustáleniu jednotlivých súčastí juda do podoby, v akej ich poznáme dnes dochádza až v tridsiatych rokoch 20. storočia.
Filozofia juda kladie veľký dôraz na techniku a psychické schopnosti, prostredníctvom ktorých dokáže judista v prípade potreby eliminovať aj podstatne silnejšieho protivníka. Nezanedbateľnou súčasťou cvičenia judo je aj jeho etika, ktorá prispieva k harmonickému rozvoju osobnosti cvičiaceho. Hoci je pôvod juda (v preklade „jemná cesta“) v ďalekom Japonsku, za posledné polstoročie získal tento šport vďaka príťažlivosti svojich tréningových metód takmer masové rozšírenie (6 miliónov registrovaných cvičencov) vo všetkých krajinách sveta.
Judo je tvorené veľkým množstvom techník, ktoré sú rozdelené do skupín a podskupín. Najrozšírenejšou systematikou je rozdelenie podľa Kódókanu (najvyššia inštitúcia judo). Sú to nage-waza techniky hodov, kam zaraďujeme te-wazu (techniky rúk), koši wazu (techniky bokov), aši-wazu (techniky nôh), ma sutemi-wazu (techniky strhov priamo), joko sutemi-wazu (techniky strhov bokom) a katame-waza (techniky zneškodnenia na zemi), kde začleňujeme osaekomi-wazu (techniky znehybnenia), kansecu-wazu (techniky páčenia), šime-wazu (techniky škrtenia).